ABY ODCHÁDZALI S NÁDEJOU

            V jesenných dňoch častejšie prichádzame na cintoríny k hrobom a intenzívnejšie myslíme na všetkých blízkych, ktorí nás už predišli do večnosti. Ako kresťania nemáme byť pritom naplnení beznádejou, naopak, dúfame, že naši zosnulí nie sú v ničote, ale v láskavom objatí milosrdného Otca.
            Niektorí z nás majú chvíle odchodu svojich blízkych veľmi živé v pamäti a je pre nich stále ťažké vyrovnať sa s bolesťou, ktorú nad stratou blízkeho človeka pociťujú. O spôsoboch, ako je možné im to uľahčiť, hovorí ThDr. Albín Masarik, evanjelický teológ a vysokoškolský pedagóg:
            „Keď v roku 2011 mama odpadla, prišli sme za ňou do nemocnice hneď, ako to bolo možné. Jej stav bol kritický, nevedeli sme, či prežije alebo nie. Mame sa nakoniec podarilo zachrániť život, ale ostala ochrnutá a úplne odkázaná na cudziu pomoc. Keď sme zvažovali, že si ju vezmeme domov, ošetrujúci lekár nás upozornil, že jej stav sa doma nedá zvládnuť. Napriek tomu sme sa rozhodli, že si ju vezmeme. Niekoľko mesiacov sme sa o ňu starali – bolo ju treba kŕmiť, pravidelne polohovať, aby sa predišlo vzniku preležanín. Bolo to veľmi náročné obdobie, ale ak som niekedy s manželkou urobil v živote správne rozhodnutie, tak toto bolo jedno z nich.
            Bolo to zároveň obdobie, v ktorom sme zažili veľa mimoriadne pekných momentov hlbokého ľudského stretnutia s ňou. Tiež sme sa mohli s mamou doma modliť, čítali sme spolu Písmo a rozišli sme sa s ňou ako s človekom, ktorý odchádza domov, do svojej vlasti. Keď mama zomrela, vedel som, že sme urobili maximum pre to, aby z ľudského hľadiska jej posledné dni boli čo najkrajšie a ľahšie. Povzbudzujem každého, kto môže, aby sa v rámci svojich možností pre takýto spôsob rozlúčky so svojimi blízkymi rozhodol.
            Naše rozhodnutie si vyžadovalo celý náš čas. V práci som povedal svojmu zamestnávateľovi, že si nemôžem plniť svoje povinnosti štandardne ako doposiaľ. Stretol som sa z jeho strany s ohľaduplnosťou. Žiaľ, dnes mnohí túto skúsenosť nemajú. Bolo by však veľmi smutné, ak by som chcel dosahovať pracovné a životné úspechy a na svojich osamelých príbuzných zabudol. Stojí zato rozvíjať mieru ľudskosti v sebe, venovať sa slabým a nezabúdať na nich.
            Boli sme pripravení uniesť záťaž až do konca. Posledné mamine dni boli ťažké – už nemohla prijímať potravu, ťažko dýchala, takže smrť sme vnímali ako vyslobodenie z trápenia. Keď sme sa s ňou naposledy rozlúčili, sme si aj vydýchli - to si my, ľudia, pred sebou neradi priznáme.
            To bolo v roku 2012 a v tom istom roku, v decembri, sa do podobnej situácie dostala aj moja svokra. Mesiac predtým zomrel jej manžel, ktorý mal Alzheimerovu chorobu a ona sa nevedela vyrovnať s jeho stratou. Zvýšil sa jej výrazne tlak, dostala porážku a desať dní po tejto udalosti sme boli v podobnej situácii ako s mojou mamou. O manželkinu mamu sme sa starali do mája 2013, kedy odišla do večnosti.
            Znova to bola záťažová skúsenosť, ale opäť chcem potvrdiť – stálo to za to. Samozrejme, nie každý má možnosti pre starostlivosť o príbuzného v domácom prostredí. Nie každému sa dá dohodnúť so zamestnávateľom, dôvody, prečo to nejde, môžu byť aj iné. Stojí to veľa námahy, času i peňazí. Ale aj keby mali byť naši príbuzní v starostlivosti v ústave, venujme im maximálnu podporu, pozornosť. Aj keď sa chorobou zmenia, aj keď je zrazu veľmi ťažké na nich sa pozerať. Lebo potom, keď odídu, pri ich hrobe vieme: „Ty si pre nás veľa urobil(a), kým si mohol(a), a my sme sa ti snažili touto cestou opätovať tú lásku v situácii, keď si to potreboval(a)“.
            V tomto kritickom období je v rodine veľmi dôležitá vzájomná komunikácia. Treba podporovať, aby v nej bola vysoká miera otvorenosti, aby členovia rodiny neakumulovali v sebe napätie. Lebo krízové situácie generujú v nás napäťové stavy, a tieto môžeme ventilovať v komunikácii medzi sebou a v komunikácii s Bohom, v modlitbe. Tá je tiež veľmi dôležitá. To, že si ľudia dokážu povedať dôležité veci počas zomierania blízkeho, uľahčuje v rodine priebeh smútenia po jeho odchode.
            Často diskutovanou je otázka, či povedať chorému o závažnosti jeho stavu alebo nie. V tejto súvislosti si spomínam na istú situáciu, keď som pôsobil ako baptistický duchovný v Poprade. Ide o prípad jedného muža, ktorý - ako sa zdalo - mal chrípku, tá však neprechádzala, až mu nakoniec diagnostikovali rakovinu v pokročilom štádiu. Ošetrujúci lekár manželke tohto pacienta povedal, že sa už nedá nič robiť a horizont jeho života sa nedá počítať v mesiacoch, ale v týždňoch. Tá pani mi telefonovala, aby som prišiel po nedeľných bohoslužbách k nim, lebo ona túto skutočnosť nechce pred ním skrývať, ona mu to chce povedať.
            Mám skúsenosť, že niektoré rodiny sa snažia „chrániť“ svojich príbuzných tým, že o vážnosti situácie nehovoria. Umierajúci si aj tak často domyslí, keď vidí, že rodina sa schádza, že prichádzajú dokonca aj tí z veľkej diaľky. My môžeme ochrániť človeka dnes, ale skomplikovať jeho zajtrajšok. Ale tiež môžeme vedome vstúpiť do ťažšieho dneška a človeku uľahčiť zajtrajšok. Mám pocit, že ľudia, ktorí tušia, že to nie je s nimi dobré – pokiaľ u nich nenastúpili nejaké starecké deformačné procesy - ak sa s nimi nerozprávame otvorene, pociťujú to ako zradu na svojej osobnosti. Samozrejme treba o vážnosti situácie hovoriť spôsobom, ktorý zohľadňuje ich zdravotný stav a ku každému prípadu pristupovať individuálne. Je dobré spôsob konzultovať s kňazom, lekárom.
            Vždy sa snažím motivovať príbuzných k tomu, aby vytvárali atmosféru otvorenosti a odpustenia, ak treba niečo odpustiť. Pretože kým blízky človek žije, sa to ešte dá, ale potom sa to už nebude dať. Dcéra spomínaného muža napríklad nevládala ísť naposledy za otcom do nemocnice, bála sa rozlúčky s ním. Povedala mi: „Ja to nezvládnem, keď viem, že je to naposledy.“ Ja som jej povedal: „Ak sa bojíš, pôjdem tam s tebou, ak chceš. Lebo dnes tam ešte môžeš ísť, zajtra už nebudeš môcť.“
            Mám skúsenosť, že v rodinách prizývajú kňaza k chorému pomerne neskoro. Vtedy, keď už nie je ani možná komunikácia so zomierajúcim. Myslím si, že na svoj koniec by sme sa mali pripravovať skôr, veď vieme, že sme smrteľní ľudia. Tak ako mnohí starší ľudia sa naň pripravia finančne – majú odložené peniažky na pohreb a myslia pritom aj na duchovnú dimenziu – aby si dali svoj život do poriadku, aby sa vyspovedali, aby prijali odpustenie a vnútorne pripravení žili dovtedy, kým ich Pán na tejto zemi ponechá.
            Hovorí sa, že štandardne trvá asi rok, kým sa príbuzní vyrovnajú so stratou blízkeho, ale mám skúsenosť, že častokrát to trvá dlhšie, aj niekoľko rokov. Pritom nie je to preto, že by išlo o slabé osobnosti – jednoducho strata blízkeho človeka je veľmi ťažká skutočnosť. Stretávam sa s predstavou, že kresťan nemá veľa smútiť, pretože vie, že jeho manželka, matka, dieťa odišli do večnosti – je to trošku zidealizovaná predstava, heroizovanie viery. Bolesť niekedy môže trvať dlhšie ako by sme chceli a predpokladali.
            Smútenie je ťažký proces a smútiaci pritom býva unavený, nechutí mu jesť, má rôzne bolesti, poruchy spánku. Veľmi vyčerpávajúce je, ak sa smútiaci chce za každú cenu držať, potlačiť prejavy smútenia. Lenže on sám sebe musí dovoliť plakať. Je prirodzené, ak je niekedy plný hnevu, výčitiek, strachu. Paradoxne práve čestní a úprimní ľudia môžu mať s týmto problém, lebo sa chcú slušne a kresťansky správať, a preto potláčajú negatívne emócie, akoby tie mali spochybňovať ich vieru. Preto ak ste v tejto situácii, nebojte sa byť pravdiví vo svojich myšlienkach a emóciách. Práve z biblických žalmov sa môžeme naučiť, že v modlitbe je bezpečné miesto aj pre vyjadrenie negatívnych a problematických myšlienok. Pred Bohom ich môžeme zvládnuť, môžeme ich bezpečne spracovať a získať silu pre život.
            Ak nie sme smútiaci ľudia, ale sprevádzame svojich smútiacich priateľov, je dobré byť im k dispozícii. Zrejme budeme častejšie svedkami ich rôznych psychických stavov – raz budú chcieť, aby sme im boli nablízku, a v momente nám dajú najavo, že chcú byť sami. Z nášho pohľadu sa správajú nevyspytateľne, my im však nedávajme najavo, aby sa správali normálne. Títo ľudia majú právo na neštandardné reakcie, pretože prechádzajú obdobím, ktorého obtiažnosť si nevieme plne predstaviť. Nepotrebujú nejaké špeciálne rady či usmernenie, skôr potrebujú našu blízkosť a pochopenie. Keď plačú, treba im to umožniť, keď sa chcú rozprávať, treba počúvať, neupozorňovať „to si už hovoril“. Ich rozprávanie nie je rozprávanie informačné, ale ním spracovávajú bolesť. Tým, že ich počúvame, vytvárame priestor, aby so svojou bolesťou pracovali.
            Sú aj špecifické odchody človeka – rodina síce smúti za odchádzajúcim, ale zároveň má veľa negatívnych spomienok na život s ním. Vtedy je potrebné, aby sme sa nad jeho hrobom vyrovnávali aj s touto skutočnosťou. Môže nám tu pomôcť zachovanie tradície „o mŕtvych len dobre“ a našich blízkych, ktorí zlyhávali, zaradiť do nášho snaženia, aby sme im vedeli odpustiť. Odpustenie je niekedy mimoriadne náročné a človek sa musí k nemu častokrát ťažko prepracovať.
            Niekedy my sami sme ukrivdili tým, ktorí odišli do večnosti, ale nestihli sme im to povedať. V takomto prípade zosnulí nám už nevyjadria odpustenie, ale je dobré, ak o to prosíme Pána Boha v modlitbe a tiež je dôležité, aby sme sa snažili odpustiť sami sebe. Odpustiť sebe, keď vieme, že Boh nám odpustil a rozhodli sa, že svoje chyby už nebudeme opakovať. Človek sa vyvíja, a s pribúdaním rokov a životných skúseností vidí jasnejšie svoje zlyhania vo vzťahu k blízkym. Ak o nich vie a priznáva ich, nemal by sa do smrti nimi trápiť, naopak, môže toto „zmúdrenie“ vedome presunúť na tých, ktorí ešte žijú.“
            Veľkým potešením pre smútiacich je počuť o nádeji vzkriesenia, o tom, že raz všetci budeme s Pánom. Táto myšlienka im však nesmie byť podávaná mechanicky alebo propagandisticky, ale ako svedectvo viery. Ak máme túto myšlienku zakomponovanú do spôsobu bytia, sme bohatými ľuďmi. Potom – aj keď nám roky ubiehajú, choroby pribúdajú, sily ubúdajú  - žijeme s perspektívou, že to najlepšie máme ešte pred sebou.

                                                                         (spracované podľa relácie Rádia Lumen)